Po rozhovore s Mykolom stále myslím na to, že nemáme žiadnu víziu budúcnosti. Vrcholom slovenskej kultúry je móda z 18-teho a 19-teho storočia.

Raz som sa ocitol na nejakej filmovej akcii v Českej republike (prakticky omylom, oblečený štandard na geeka, mikina a rifle, celý v čiernom, len som niekoho čakal) a miestny filmový dejateľ sa ma opýtal, čo si myslím o českom filme. Povedal som úprimne, že nuda, väčšina českých filmov rieši traumu z komunizmu a mňa to už nebaví riešiť, už som sa posunul ďalej a nemám potrebu sa k tomu vracať. Najprv bol trochu naštvaný, potom ale uznal, že mám v podstate pravdu.

Bolo by ľahké nadávať na Čechov, ale slovenský film je samozrejme ešte v katastrofálnejšom stave.

To, nad čím rozmýšľam je však ešte horšia kritika. Nejde o kvalitu filmov a kultúry, ale o to, že sa cyklíme v minulosti. Chýba nám futurizmus. Ten majú američania, dokonca aj Rusi a samozrejme Číňania. Nemusí to byť unifikovaná vízia, názorov na budúcnosť by malo byť dosť a mali by byť pestré. Náš vrchol je gazda v kroji a pekná slovenka. Pritom to tak nebolo vždy. Napríklad Slováci, ktorí odchádzali do Ameriky (severnej či južnej) mali víziu niečoho, čo chcú dosiahnuť.

My sa cyklíme v tom čo okopirujeme estónsky e-government, kto bude u nás vyrábať autá a televízory, motáme sa v národných traumách a halucinujeme o štátnej podpore dojčenia.

Lietajúce auto bol fail, kreativita je o tom ako čerpať dotácie z (ešte chvíľu) bohatého západu. Postupne vymierame. A namiesto vyberania si vlastnej kreatívnej budúcnosti (alebo budúcností) si vyberáme medzi ultra retro a iba jemne retro. Nech vás názov "progresívny" nemýli, je to len ladenie nepodstatných točítok.

Potrebujeme kreatívnych ľudí, ktorí sa pozerajú do budúcnosti. A povedia nám, čo v nej vidia. Keď to dokáže afrofuturizmus, mohli by sme to aspoň skúsiť aj my.